verše pre dušu

Je jedno z tých rán keď všetko stráca svoju váhu keď vo vzduchu cítiť rosu vlahú Zlatožlté lístie visí už na vlásku všetci myslia už iba na lásku Z každej bunky ti úsmev trčí všetko hýbe sa akosi vláčne pomaly čas sa tak krásne jemne spomalil… Tak nechajme ho kľudne plynúť veď nič čo je v nás nemôže sa nikdy minúť…

Nebo tu náhle pretrhlo sa Zem vpíja do útrob vlahu Milenec ožil a hľadá svoju milú Vietor sa oprel o ľudské prahy vyháňa z domov a zo sŕdc pocit nahý Niekto tam v diali narieka bolí ho rana Len básnik tuší prísľub nového rána Vie, že keď prestane dážď a vietor stíchne že v duši jeho sa slnka lúč mihne Svetlo rozžiari každý kútik oka… To svetlo z ktorého […]