verše pre dušu

Ponoriť pohľad do žltučkého repkového lánu to je ako skratka k nášmu Pánu Ako pochytať slnečné lúče mať zrazu v rukách všetky kľúče Blaženosť zaplavuje moje bunky a rozohráva radosti strunky Cesta má zrazu zmysel všetko je jasné prázdna je myseľ a v duši iba ticho krásne…

Zovšednel úsmev v očiach zhasla žiara Je bláznovstvo dovoliť času nech sa o nás stará Zvláštne ticho je vôkol zrazu akoby srdce dotklo sa náhle mrazu Žiaden krik ani plač žiaden spev či smiech akoby ľúbiť bolo hriech Tak obyčajne žiadne dám a vráť Iba tak… obyčajne mať rád…

Chcela by som aby svet bol už taký o akom sníme Ako keď privrieme oči a navonok spíme Žiadne dobro a zlo žiadne pre a proti Zem si pieseň lásky nôti Slnko už nepáli ale hreje čas nebeží len pomaly k nekonečnu speje Všetko navracia sa k pôvodnej forme bytia všetci životom plným lásky sa sýtia Nikto už nevie kam podeli sa trampoty nikto už nepozná pocit samoty…

Vlákna už spájajú sa jeden po druhom Chvejú sa membrány buniek Všetko je náhle v pohybe cítiš ten príliv jemných vlniek Ožíva duch duša sa budí Len rozum ostáva stáť Chápaniu pravdy by mohol zavadzať Svetlo sa šíri po Zemi je v každom kúte v každom kúsku tela Tá planéta zázrakov už svieti celá To svetlo jedného rána spôsobí že už nebudeme ja a ty Iba My a […]

Za zvukov lutny vznášame sa nebom Krajina pokrytá už bielym snehom Len v srdci večný oheň čistý a hrejivý Jak v krbe v ňom praská keď rodí sa láska Čelami dotkli sme sa hviezd na jednej z našich ciest A svetlo ich tak žiari do všetkých svetových strán Niet už žiadnych nezhojených rán Dlaň tvoja jak magnet hľadá moju Ty kladieš mi do nej dušu svoju Tak žiarivú […]

Prečo zrazu padajú pevné mosty? Prečo tak čudne bolia ma kosti? Prečo ľudský život nie je prostý? Prečo mám v hlave spústu hostí? Nik nevie čo k tomu povedať Nik netuší ako sa zachovať Nik netúži svoju pýchu pochovať Nik nechce sa do toho montovať Iba ty drahá chceš ma milovať.

Na cestách hviezdnych všetci sa stretáme Ja, ty, on, ona… Hviezd sa chytáme Niekto ich nevníma Niekto žasne Niekto spí ďalej Niekto budí sa krásne Tátoše už čakajú kopytom víria hviezdny prach Dotkni sa rohu jednorožca a nájdeš cestu galaktických dráh…

Je jedno z tých rán keď všetko stráca svoju váhu keď vo vzduchu cítiť rosu vlahú Zlatožlté lístie visí už na vlásku všetci myslia už iba na lásku Z každej bunky ti úsmev trčí všetko hýbe sa akosi vláčne pomaly čas sa tak krásne jemne spomalil… Tak nechajme ho kľudne plynúť veď nič čo je v nás nemôže sa nikdy minúť…

Nebo tu náhle pretrhlo sa Zem vpíja do útrob vlahu Milenec ožil a hľadá svoju milú Vietor sa oprel o ľudské prahy vyháňa z domov a zo sŕdc pocit nahý Niekto tam v diali narieka bolí ho rana Len básnik tuší prísľub nového rána Vie, že keď prestane dážď a vietor stíchne že v duši jeho sa slnka lúč mihne Svetlo rozžiari každý kútik oka… To svetlo z ktorého […]