verše pre dušu

Kráčame do novej Zeme.

Ale prejsť môžme, len ak sa dokážeme emočne odpútať, odstrihnúť od všetkého, čo nás drží v dualite, v cykle príčin a následkov, v cykle ďalších a ďalších životov. Preto sa musíme stať pozorovateľmi a nie aktérmi, musíme sa naučiť nebrať veci osobne, prestať emočne reagovať na všetko negatívne, čo k nám prichádza. A že je toho až až a bude sa to ešte stupňovať, to je jasné každému, kto chápe, o čo tu na Zemi v súčastnosti ide. Potrebujeme, aby gravitačné silové pole, ktoré k nám priťahuje to, čo nás núti negatívne reagovať na nejakú udalosť, správu, chovanie ľudí, aby toto gravitačné pole zanikalo.

Musíme si uvedomovať, že naša sila končí tam, kde začína náš strach. Že naše myšlienky tvoria našu skutočnosť.

Čo myslíte, ako reaguje Zem na naše myslenie? Na zlobu, ktorá vytvára energie zhmotňujúce sa v podobe prírodných katastrof? Ľudia myslia na pohromy a tým si ich privolávajú. Každým strachom zaháňame vlastnú silu. Takto zmýšľajúci ľudia čoskoro budú prichádzať na to, že ich strach poškodzuje viac ako čokoľvek iné. Aktivujú totiž vo svojom tele špirálu stáčajúcu sa smerom dolu, k smrti. ( Naopak, energie stúpajúce hore regenerujú a omladzujú). Všetko si tvoríme sami, aj choroby, ktoré sa objavujú, aj situácie, ktoré zažívame. A preto si musíme konečne vybrať ako, a kde chceme žiť. Či v energiách strachu, smrti a zloby, ktoré mnohí z nás denne nasávajú pred televíznou obrazovkou alebo počúvajúc správy či sledujúc udalosti v iných médiach.

Alebo chceme vystúpiť z duality a spolu s našou prekrásnou planétou zažiť znovuzrodenie , spoznať zabudnuté, objaviť v sebe nás samých, našu podstatu, lásku a Boha v nás. A konečne žiť v mieri. V mieri a láske sami so sebou a so všetkým okolo nás. Zem sa už mení, už vibruje inak ako včera, už vyzerá inak ako včera, len my to ešte nie všetci vidíme a cítime. Zem nás už čaká, či sa k nej pridáme, či opustíme svoje strachy a vydáme sa na cestu jednoty. Či už konečne pochopíme, že všetko so všetkým súvisí a prestaneme sa tváriť, že tu nie sme. Alebo že máme svoje bezpečné pieskovisko s múrmi, kde nikdy nezaprší a kde nikdy nepríde víchrica a nezbúra naše sny.

Buďme opäť ako deti, ukážme lásku, ukážme úsmev, darujme objatie a roztiahnime krídla.

Ukážme, že vieme lietať, ale aj stáť na Zemi pevne ako stromy.

Ukážme Zemi, že sem patríme, že ju milujeme…