Tak vraj voľná láska ničí vzťahy…zvláštne, ako dnešní ľudia sem tam uvažujú. Nedá mi nereagovať na túto akosi omeškanú cirkevnú úvahu.
Pretože som sa dozvedela o sebe, že som vlastne nemravnica, lebo sa s chuťou pozriem na každého pekného chlapa aj keď som vydatá a dokonca si pritom aj sem tam predstavím…(joj ani nemôžem vysloviť čo, lebo budem upálená na hranici…)
Je mi to všetko také smiešne…ľudia si za tisícročia tmy úplne poplietli pojmy s dojmami, sex s láskou, morálku so zákazmi a príkazmi, nevinnosť so zvrhlosťou atď atď…Veď ako by inak mohli takto premýšľať o najprirodzenejšej a najsilnejšej energii akou môžme disponovať. Ak neviete o akej energii hovorím tak je to…no áno, nebojte sa to vysloviť, je to sexuálna energia. To je tá vec, s ktorou máme zakázané pracovať a manipulovať, pretože by sa naše vedomie pohlo príliš prudko vpred a už by nebolo možné nás ovládať. A to je to o čo tu ide. O nič iné iba o moc. O moc a energiu.
Skúsme sa na to pozrieť z opačnej strany. Prečo nikomu nevadí dívať sa na také zvrhlosti ako je týranie zvierat, zabíjanie nevinných ľudí, okrádanie, vytváranie katastrofických scenárov a kŕmenie ľudí denno denne strachom? Alebo to, čo nám ukazujú každý deň v správach je to, čo nás ma tešiť a posunúť vpred? Čo nás má povzbudiť a rozveseliť? Niekto môže namietať, že to je realita. Koho realita? Realitu si predsa tvoríme sami. A kŕmenie sa strachom je tiež iba ďalšia zvrátenosť tohto sveta. Namiesto toho aby sme sa učili ako milovať, ako potešiť, ako rozveseliť,ako tvoriť. Tvoriť krásu, tvoriť si radosť, tvoriť nebo na Zemi.
Alebo láska, čo nie je na reťazi nie je skutočná láska? Ja si myslím opak. Čím viac chceme lásku zviazať, tým viac sa bude chcieť utrhnúť z reťaze. Pretože jej prirodzenou vlastnosťou je hravosť a detská nevinnosť. A keď už lásku a sex dávame dokopy, mali by sme vedieť, že je to len vzácna zhoda, ak sa nám to dokopy podarí udržať. Ako jeden diskutujúci múdro poznamenal, keby mu to v sexe s manželkou neklapalo, duševný súlad nič nezachráni…
A poznámka na záver: Sľubovať niekomu vernosť až po hrob, keď mám 20, 30 rokov, považujem s dnešnými skúsenosťami za najväčší omyl života. Ľudia sa predsa rokmi menia, všetko sa mení, transformuje v čase. Nemôžme si namýšľať, že budeme o 10, 20, 30 rokov mať na veci a udalosti okolo nás stále ten istý názor. To je totálny nezmysel. Tak prečo sa presviedčame, že musíme žiť celý život s niekym, kto nám vyhovoval, keď sme mali 20 či 30? Veď aj on sa mohol zmeniť tak ako aj my. Tak mu dajme slobodu a tešme sa, ak ho tým urobíme šťastným. Dovoľme mu milovať sa s niekym iným. Naše šťastie nespočíva v tom, že si niekoho k sebe priviažeme, ale že otvoríme klietky a začneme konečne lietať ako vtáci. Veď aj tak všetci túžime iba po tom.
Ak je pre niekoho toto silná káva, doporučujem pridať cukor.
To bolo o dobrote mojej zeny, nie o ...
Nechval sa tolko. :-))) ...
Je to ťažké so vzťahmi, človek ...
Asi je k tomu potrebne aj trosku viac ...
štrkáč ++++++++++++++ Súhlasím ...
Celá debata | RSS tejto debaty