verše pre dušu

Vraj prečo už nenosím na perách rúž?

Srdí sa na mňa môj večne zdutý muž

Že hlavu mám jak prezretá šiška

Že v ruke mi vždy trčí knižka

Že večera zas nie je v trúbe

No a čo? Veď raz bude!

Telefón už zase zvoní

a svokra v ňom slzy roní

Že hladná je, len svoje kričí

môj život nenápadne ničí

Vraj prečo nebežíme všetci k nej?

Že nemá zase prúd

Tak túžim zrevať:

Ticho buď!

A muž len ako nemé teľa

očami gáni na môj ksicht

akoby mu práve včela uletela

Vraj prečo v ruke zvieram nôž?

Že mäso zmrznuté je ešte

Už neserte ma všetci

a spod ruky mi bežte!