verše pre dušu

Telo je iba telo. Nemôže za to, že ste sa práve vy doň nasťahovali. Je iba schránkou, kde prebývate. A čaká, že sa oň postaráte. Že mu budete venovať aspoň kúsok z času, čo ste dostali na míňanie, na žitie. Ono za to predsa nemôže, že musí slúžiť práve vám.

Niekto to chápe a snaží sa ako vie. Niekto ani nevníma, že telo má a zvysoka naň kašle. Kým ono samo sa neohlási a nezačne protestovať, kaziť sa, bolieť, chorľavieť. Niekto mu dopraje zvnútra, niekto zvonka a telíčko je buď spokojné alebo protestujúce. Môže sa stať, že tú svoju schránku prepcháte tak, až to v nej začne hniť alebo ju zvonka leštíte tak húževnato, až sa začne deformovať. A potom nám po svete chodia ženy s tvárou ako kačičky a muži so svalmi ako nafúkané balóny. No to je ešte nič. Horšie je, keď svoje telo prestanete vnímať a používate ho len ako dopravný prostriedok. To už hovoríme o hriechu. Áno, v tomto momente páchame hriech, pretože tých pár kíl hmoty, čo sme dostali na bývanie, zneužívame ako predajnú dievku. Niekto dokonca sem tam zabudne aj čo je mydlo, hrebeň a z nepochopiteľných dôvodov sa opustí. Teda v prvom rade opustí vždy svoje telo, aj keď v ňom ešte žije a býva. Nechá ho pustnúť, zarastať ako húštinu a kašle na to, že telo má tiež svoje túžby a nároky. Túži byť voňavé, čisté, milované…Milované v prvom rade nami samými. A to už sme pri vine. Vlastne teda pri pocite viny.

Neuveríte, koľko ľudí si vážne myslí, že svoje telo dostali za trest a majú z neho pocit viny alebo ho vinia za svoje neúspechy, nešťastie a neschopnosť radovať sa zo života. Koľko z nich narieka denno denne: „Prečo práve ja musím byť takáto tlstá? Prečo ja mám také krivé nohy? Prečo ja som plešatý? Prečo mám nos jak krumpľa, uši jak lopaty…?“ Atď, atď…Je toho veľa, z čoho svoje telo dokážeme viniť a obviňovať. A pritom by stačilo tak málo, aby sme boli o kúsok v živote šťastnejší. Stačí mať rád svoje telo, nech je akékoľvek. Je naše a bolo nám dané práve také aké máme mať. Aby sme sa naučili, čo sa naučiť máme, aby sme sa naučili milovať. Seba, teba a navzájom. Neposudzovať. Neodsudzovať. Pretože telo je v tom nevinne. Je iba schránkou na bývanie. Ale to neznamená, že musíme žiť v dome do ktorého zateká, kde sú plesne, špina a praskajúce steny. A opúšťať ho, keď už sám padá k zemi… To si naše telo naozaj nezaslúži.