verše pre dušu

VI.dejstvo

A Boh sa leje mojím telom

To svetlo, čo svieti stále viac

Sú nákazlivé slová lásky

čo tíško pláva dušou, nič nevraviac…

Tie slová sú náhle zbytočné

keď neha mení sa na kyslík

čo prúdi v tele

A nekonečná túžba objať svet

hlavou sa melie

V tom objatí sú všetky bytosti Zeme

Všetky kvety, stromy a vtáky

čo len chceme…

Pre všetkých je tu miesta

v tom objatí nehy a pokoja

Bohyňa usmieva sa

vie, že raz sa na tú lásku

všetci napoja…

VII.dejstvo

Bohyňa stratila slová

cíti Boha všade

V každučkom liste stromu

v jabloňovom sade

V lienke, čo štverá sa

po steble trávy

a o živote v raji podáva správy

V kvapôčke rosy

do ktorej oprel sa slnečný lúč

Všetko je o láske

V tom je ten kľúč…

VIII. dejstvo

Bohyňa žije

No v zime drieme

V hlbinách jaskyne

dotknúť sa jej smieme

Studený vánok

zmysly jej ostrí

V hlave rodia sa

k poznaniu mosty

Nehybne sedí

No je to len klam

Málo je tých

čo pochopia hlavolam

A krištáľové srdce Zeme

v hlbinách morí

neúnavne ďalej tepe…

V kolesách času

točia sa ľudské osudy

Len nesmrteľný vie

a nikdy nesúdi…