verše pre dušu

Ahojte chlapci a pár dievčat! Nedávna búrlivá debata tu na blogu ma prinútila rozviesť niektoré myšlienky viac do šírky.

Niekto tu bojuje za svoju pravdu, niekto sa len tichučko prihovára, niekto si rieši svoje traumy a niekto sa iba rad pripája do diskusii.

Ja tu nebojujem za nič, iba sa snažím ukazovať moju cestu. Ak sa niekto pridá a chce kúsok kráčať vedľa mňa, potešenie na mojej strane.Ak nie, nech si kľudne kráča ďalej po svojej. Veď na konci sa aj tak stretneme…

My ľudia sme vskutku zvláštne bytosti.Väčšina z nás sa snaží chovať, akoby ani neexistovalo nič iné iba to, čo je v ich hlavách. To, čo vedia uchopiť do ruky, to, čo je vedecky dokazateľné, čo sa dá vyrátať, zakresliť do grafu…Nezaujíma nás nič iné, len to ako pôsobíme zvonku z pohľadu ostatných ľudí okolo nás. Naše ego dorástlo do obludných rozmerov a snaží sa prekročiť svoj vlastný tieň.

Dávno sme zabudli, že život je úplne o inom. Jeho význam sa nám stratil v dejinách plných boja o vlastné prežitie. Iba sem tam zasvietilo malé svetielko prebudenia, aby vzápätí zhaslo rukami tých, ktorým ego nedovolilo pripustiť, že je tu aj niečo viac, ako to, čo nám ponúka rozum. Aj to chudák ponúka len pár percent zo svojej kapacity. A čo ten zbytok? To si vážne myslíme, že ten hore nás stvoril takto nedokonalých a dal nám mozgovú hmotu len tak zo srandy? 

Aha… Ono to bude asi predsa len trochu inak. No väčšina z nás vôbec netuší ako. Možno ani ja, možno áno.

Veď si len predstavte, že by ste vedeli druhým čítať myšlienky, levitovať, sami si naprávať poruchy organizmu, dorozumievať sa telepaticky…a kopu iných vecí, ktoré si ani nevieme predstaviť. To všetko je v nás ukryté. A naďalej aj zostane, pokiaľ sa nenaučíme žiť zo srdca a nie iba z rozumu. Pokiaľ rozum a srdce nebudú v harmónii, pokiaľ nám bude jedno, čo dávame do úst, čo pijeme, čo dýchame, čo hovoríme, ako sa k sebe navzájom chováme. Ako sa chováme ku všetkému okolo nás až po našu matku Zem. Dokonca ešte ďalej, pretože dnes už aj do vesmíru vyvážame odpad, čo produkujeme.

Každý by chcel byť v tejto dobe osvietený, no cestu sme si zahádzali odpadkami, špinou našich negatívnych činov. A v konečnom dôsledku sme zabudli, že to svetlo osvietenia nepríde k nám zvonku, že je v nás.Iba ho treba zažať. Leží len kúsok od srdca, v našej hrudi a čaká…Čaká, kým zasvietime, aby sa rozlialo do každej bunky nášho tela. A odtiaľ von. Nikdy nie naopak…

Stvoriteľ je huncút. Má to dobre spočítané. Nikto nebude prebudený predčasne. Stvoriteľ neriskuje, že moc, ktorú nám ponúka, nikdy ani v myšlienkach nezneužijeme. Už sa to minimálne raz stalo. Tak si túto šancu nepokazme. Možno sa už nikdy nebude opakovať…