verše pre dušu

Príbeh vzniku tejto básne je tak trochu tajomný a pritom tak prosto jednoduchý.(Tí, čo vidia za oponu hmotného sveta, možno môžu preskočiť úvod.) Keď som ju písala, netušila som, o čom to vlastne bude, ruka si šla svojou cestou za myšlienkami v hlave. Keď som dopísala a prečítala, vedela som len jedno. Že je pravdivá a že toto jedného dňa, uvidíme všetci. Aj tí, čo sa teraz možno smejú a ťukajú si prstom po čele…

O 2-3 hodiny na to, som mala nutkanie poslať ju jednej priateľke, o ktorej som vedela, že by sa jej mohla páčiť. No keď prišla odpoveď, zamrazilo ma. Vraj kedy (hodina a deň) som túto báseň napísala. Nakoniec vysvitlo, že v tej chvíli práve ležala v meditácii a videla presne tento obraz:

Vlny lásky sa zdvíhajú

silnie tichá neha…

Vo vnútri tela sa niekto smeje

niekto si tam veselo behá

Tlačí sa hore

do krku

chce vyskočiť von

Melódia sa vznáša vzduchom

hlas zrazu znie jak zvon

Spievame, že je nám krásne

A z Dutej Zeme vychádzajú

dúhové kvety

víly ako v sne

Škriatkovia s lampášmi svetla

Telá sú stále viac priesvitné

všade vlny lásky a tepla

To Nový svet sa vynoril

z hlbín matky Zeme

Tak tešme sa a radujme

že znovu smiať sa vieme…

Tak som si zase potvrdila to, čo už dávno viem. Že nielen všetko so všetkým, ale aj každý s každým súvisí. Že sme navzájom prepojení ako jeden veľký organizmus. Sme jedno. A nikto tu nikdy nie je sám…