verše pre dušu

Hľa Bože!

Čože to zoslal si sem za tvora?

Čo správa sa, jak besná potvora

Čo ničí potoky, rieky, stromy…

Čo na lúkach kvetov

stavia vysokánske domy

Hľa Bože!

Čože to zoslal si sem za zviera?

Z ktorého všetkým bytostiam

sa žalúdok zviera

Z ktorého dýcha smútok

a smrť na všetko živé

Z ktorého lesom ozývajú sa

zvuky divé

Ach, deti moje milé…

Elfovia, víly, kvietky i motýle

Aj vy dočkáte sa čoskoro tej chvíle

že človek zažije zázračné zmeny

že deň za dňom blíži sa čas premeny

A keď nastane ten úžasný okamih

Zem zachveje sa nehou ako nikdy nik

A stromy budú spievať nádhernú to pieseň

že Človek navždy opustil svoju tieseň

 Že už nikdy nezdvihne v hneve svoju ruku

že tisícky kvetov zaseje na našu lúku

A od tej chvíle…

nik vo vesmíre ani raz

nepocíti v duši svojho tela mráz…