Je toho tak veľa v mojej hlave, v mojej duši, v pamäti mojich buniek…
Spomienky…príbehy…krásne chvíle aj pády. A ľudí ako na Václaváku v Prahe. Prichádzajú, odchádzajú, niektorí chvíľu kráčajú vedľa mňa, zastavia sa… pokecajú…zmenia mi život a potom idú ďalej. Akoby sa nechumelilo. Akoby ani nikdy neboli…
Iba moje srdce pri spomienke na nich reaguje sťaby všetko, čo som s nimi prežila, bola súčasnosť. Tu a teraz. Chveje sa, búši, rozbieha sa, spomaľuje…
A čas je zrazu len ilúzia.
Srdce prežíva príbeh znovu a znovu, až kým sa všetko nevyhojí, kým to nebolí, kým nás to nerozosmeje…
Až kým čas, tá bláznivá ilúzia neobrúsi všetky hrany, čo nás pichali. Až potom nastane pokoj. A srdce bije ďalej. Raz rýchlo, raz pomaly… Až si jedného dňa povie: Dosť! Končím. Už som staré…
A to iba preto, že uverilo ilúzii času…
Bunka po bunke si predávali tú správu: Čas beží, čas beží…už máš 20, 30…už máš 40,50… 60 a možno aj viac, keď sa zadarilo. A svet nás podporoval: Toto nerob, tamto nerob, už nemáš 20, toto sa už v tvojom veku nepatrí, takto sa už neobliekaj, takto sa už nevyjadruj, správaj sa jak dospelí…
A tak sa stalo, čo sme chceli. A zabudli sme na svoju nesmrteľnosť. Uverili sme, že čas má začiatok a koniec…Preto sme tam, kde sme, preto sa musíme učiť všetko od začiatku zas a zas…
Odznovu chodiť, rozprávať, milovať i nenávidieť…
Aj keď je to len nenávisť k času, ktorému sme dovolili, aby nám vládol…
tak ako v tejto reklame: http://www.cestyksobe.cz/dotek-lidsk... ...
takmer kazdy, ale teraz sa dufam zacnu ...
ocuvaj, ked uz hras slusne dievca, ...
Aha... myslela som si, len mi to došlo ...
Majka, tu sa mažú príspevky a myslím,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty