Ešte jedno malé zamyslenie a pohľad na dnešný svet. Zdanlivo nesúvisiaca téma s mojim včerajším príspevkom. A predsa stále o tom istom.
Prvý a posledný návrat a opäť výňatok z článku Sci-fi alebo realita? O tom, či je to ozaj len sci-fi, to nech si každý uváži sám…
Tomáš Keltner: Domnievam sa, že naším zámerom a cieľom by teraz malo byť uvádzanie do slobodnejšieho stavu skrz naše vlastné poznávanie a učenie sa rozoznávať pravdu od lži, učiť sa mimozmyslovo vnímať, aby sme neboli závislí od toho či onoho zdroja, ale aby sme boli schopní sami rozoznávať, či s nami nie je manipulované. Kľúčový je napríklad rozvoj intuície. V tom sú omnoho lepšie ženy, preto je potrebné načúvať ženám, vnímať ich, aj keď my muži s tým máme niekedy problém. Je na nás, aby sme vytvorili tím, tím páru muža a ženy, aby sme sa vzájomne dopĺňali, a nie prekrikovali. Do budúcnosti je veľmi dôležité nezabíjať v deťoch mimozmyslové vnímanie, intuíciu a čistotu tak, ako sme to robili doteraz. A aby sa začalo hovoriť o emóciách tak, ako to v skutočnosti je, ako o alergickej reakcii tela na rozum, nie ako o niečom, čo by sme mali chcieť dosiahnuť. Pretože reklamy nás stále lákajú na emócie pri riadení vozidla, na emócie v kine…
V súvislosti s tým, by som chcel upozorniť na jedno veľké nebezpečenstvo, ktoré prichádza s virtualizáciou vnímania a emócií pomocou rôznych prilieb a okuliarov. Pretože tu hrozí jedna vec, ktorá je už za hranicou paranoje a konpširácie, a to je skutočnosť, že ak človeka privediete cez hru a zážitok v kine a nasadíte mu špeciálne okuliare, ktoré sa napoja na jeho zmysly, tak ten človek si už neuvedomí,že to, čo je do tela nahrávané a implantované skrz špeciálne okuliare, nie je skutočná realita. Predstavte si, že vám dá niekto okuliare, o ktorých vám povie, že zvýšia váš zážitok v kine. To je dôvod 3D okuliarov, to je dôvod všetkého, čo sa deje – ide o to, aby sme na seba dobrovoľne nasadili nejakú techniku a zvykali si na ňu. Inak sa to nedá urobiť, musíme to urobiť dobrovoľne. Keď si nasadíme tie okuliare, tak nám bude ukazovaný reálny svet, ale v priebehu toho reálneho ukazovania budeme preprogramovaní a zabudneme, že máme tie okuliare na sebe a z kina v nich odídeme. A štandardný svet sa začne miešať s virtuálnym, až zostaneme ako bioroboti, ako v Matrixe, na ktorý sa mnoho ľudí ešte stále pozerá ako na sci-fi film. Skúste sa na ten film pozrieť ešte raz a pozornejšie…
Lev reve najviac, keď umiera. Ale je to stále lev a neradno ho podceňovať. Ak sa niekto naučí pracovať so svojimi emóciami , naučí sa pracovať aj so svojim strachom. A vôbec by sme nemali diskutovať o tom, či nejaká informácia vyvoláva v niekom strach alebo nie. To by sa o pravde nesmelo informovať vôbec, pretože pravda je, bohužiaľ, taká, že sa jej človek môže niekedy zľaknúť. Vnímajte to skôr ako inšpiráciu, aby si čitateľ napríklad povedal. „Preboha, čo to tu ten človek melie?“ A začal sa o to zaujímať, čítať články, knižky a dostávať sa k iným, ďalším informáciám a rozvíjal svoje mimozmyslové vnímanie tak, že si mnoho tých informácií bude schopný zaobstarať sám. Pretože fakt je ten, že sme zámerne manipulovaní, či už prostredníctvom médií, či zábavného priemyslu. A na to sú používané naše emócie. A z logiky veci, ak sa naučíme pracovať so svojimi emóciami, bude ťažšie nás – a tým nehovorím, že to nepôjde – manipulovať a ovládať. To, že niektoré plány nevychádzajú, by som vôbec nebral ako nejaký dôvod byť pokojnými. Bral by som to ako obrovskú nádej, že u mnohých ľudí rastie vedomie a túžba vnútorným spôsobom, nie vonkajším pomocou boja a vojakov, zmeniť svet k lepšiemu, pokračovať ďalej. Ak sa naučíme so sebou pracovať, naša moc bude väčšia než moc zbraní. Ale musíme mať oči otvorené.
(Zdroj:Vitalita, december 2014)
PS: Boj o moc je len boj o energiu. O našu energiu. Tak nedovoľme, aby z nás niekto urobil biorobotov a menil v nás len baterky. Aj to len natoľko silné, aby sme vládali robiť, ale nie myslieť…