Nikdy som sa politikou nezaoberala a ani v budúcnosti to nemám v pláne. No po návrate Anky Frňovej som zistila, že občas sa dá čítať aj to, čo sa navonok tvári ako politika. Páči sa mi s akou ľahkosťou a humorom sa dokáže popasovať s tzv. vážnou politickou témou. A aj keď možno nesúhlasím s každou vetou, je to vždy presiaknuté ľudskosťou a nie nadávkami, osočovaním a zlobou. Vo väčšine príspevkov a ešte častejšie v diskusiách pozorujem pravý opak. Stúpajúcu agresiu a beznádej ľudského ducha. Možno som blázon, možno čudák, ale odmietam splynúť s týmto davom. Sme predsa tým, čím žijeme.
Skúste si predstaviť moc, zlobu a temnotu všeobecne ako bujnejúci paraziticky strom. Stojíte pred ním a rozmýšľate, čo s ním urobiť, aby vám neotravoval život, aby vám dal dýchať. Máme dve možnosti: Vyťať ho alebo zmeniť. Je na nás, prečo sa rozhodneme. Pri výrube to nepôjde bez toho, aby sme spolu s koreňmi nevzali aj kus zeme, kus toho, z čoho žijeme. Inak sa ľahko môže stať, že kúsok koreňa si nevšimneme a vyraší z neho nový výhonok. Väčší a silnejší ako ten predtým a zaberie aj našu zem. Rozlezie sa po nej ako parazit. A pri ďalšom pokuse o výrub možno zahynieme spolu s ním. Alebo prežije, ale bez nás.
Politika je totiž falošná ľstivá líška. Oklame nás ani nezbadáme ako. Dostaneme svoje hry a chlieb a začneme sa medzi sebou pri tých hrách hádať. Hra o pravdu. Hra o to, ktorý politik je väčšia zrúda, kto viac nakradol, kto by mal rezignovať a kto by tu vôbec nemal žiť. Kto je na vine, že žijeme ako žijeme. A pri tých hádkach si neuvedomíme, že vlastne už nebojujeme proti systému, ale bojujeme sami medzi sebou. A o to tým pri moci ide.
No a potom je tu tá druhá možnosť. Pre väčšinu ľudí možno neprijateľná. Treba pri nej totiž zmeniť sami seba. Svoj postoj voči životu. Postaviť sa oproti tomu stromu, ktorý nám bráni výhľadu do Slnka a povedať si: Vieš čo môj zlatý? Od dnes si ťa ani nevšimnem. Nebudem ťa zalievať ani ti dodávať živiny. Lebo len to môže pomaly hynúť, čo prestaneme podporovať, čo si prestaneme všímať.
Systém je ako nenažraná sviňa. Žije z našej energie. Čím viac sa o ňu zaujímame, čím viac pozornosti jej venujeme, tým viac nás vyciciava. Sťahuje do nízkych vibrácii. Vôbec si v tom zápale boja neuvedomíme, že sa stávame tým, proti čomu bojujeme. Stávame sa temnotou. Bujnie nám ego, ktoré prestávame ovládať. Aj keď ego vo svojej podstate nie je zlom, pokiaľ ho neživíme negativitou. Pokiaľ nepripustíme, aby rozum ovládol srdce. Pretože v tom momente prestávame cítiť lásku. Prestávame vnímať vlastné svetlo. Stávajú sa z nás hádavé roboty. A hra o moc môže bujnieť ďalej. Mäsožravci pri korytách po celom svete sa nám iba chechcú a vymýšľajú nové a nové hry, pri ktorých sa púšťame do nových a nových hádok o svoju pravdu. Namiesto toho, aby sme z tohto bludného kruhu vystúpili a začali žiť. Žiť skutočnou pravdou. Pravdou, v ktorej sa skrýva láska. Láska, vďaka ktorej je všetka krása okolo nás a aj my sami.
Mnohí ľudia sú dnes vysoko inteligentné ale hlboko ranené bytosti. Vidia svoju biedu a hľadajú vinníka. Oslepli z bolesti. Zabúdajú, že všetko, čo chceme zmeniť sa môže začať meniť až po nás. Všetka zmena sa deje a prichádza zvnútra. Nikdy nie naopak. Tak nedovoľme inak nevinnému egu, aby nás presvedčilo, že my sme tí dokonalí, čo sa meniť nemusíme. Lebo tento postoj hrá temnote náramne do karát. Dokonalí slepci bijúci sa o chlieb v hrách na svoju pravdu. Masy figúrok, s ktorými hrajú mocní tohto sveta svoje šachy. Toto sme chceli?
Niekto raz povedal: Univerzum má jeden veľký paradox. Väčší priestor je vždy vnútri ako vonku. Tak sa pozrime do seba a hľadajme spôsob ako zmeniť svet. Vonku ho nenájdeme.
PS: Boje mocných boli, sú a budú vždy iba špinavé politické boje o naše čisté srdcia, o našu energiu. Nepristúpme na túto hru. Poďme sa hrať radšej do lesa či na lúku a obráťme svoj zrak do Slnka. Iba tak sa môžme sami tým Slnkom stať… 🙂