Áno…v podstate sme všetci veriaci. Všetci veríme. Akurát každý niečomu inému. Aj keď slovo veriaci si mnohí spájame len s ľuďmi, čo veria v Boha, v Ježiša, chodia do kostola alebo veria, že raz budú v nebi za svoje pozemské hriechy spasení. Iní zas veria, že keď budú meditovať, že ich duša nájde pokoj, riešenia životných situácií a že to, čo v meditácii zažijú, je možno viac skutočné ako skutočný život.
Ja napríklad tiež verím. Verím, že po každej noci príde ráno. Ak by náhodou neprišlo, uverím, že Zem zomiera, alebo že som zomrela ja. Okrem toho, verím v spústu iných vecí, aj keď zas až tak veľa ich nie je, lebo som odjakživa neveriaci Tomáš. Musím totiž veľa vecí zažiť na vlastnej koži, pocítiť v srdci, aby som uverila. Aj keď zažiť na vlastnej koži znamená aj riziko bolesti. No za to uverenie to stojí. Či už na tele alebo na duši.
Verím napríklad, že Rozprávka je čistá krásna duša, že z Firena raz vyrastie múdry muž, ktorý možno uverí aj v to, o čom dnes pochybuje. A verím, že Svetlo tu bude ešte dlho svietiť, provokovať a zobúdzať naše prispaté vedomie. Verím v čistú lásku a verím, že smiech lieči.
Bez viery sa totiž žije akosi ťažko. Bez viery život stráca zmysel. S vierou je to tak…Uvedomte si, čomu v živote veríte a pochopíte, o čom je váš život. Či je to len zlý sen so slzavým údolím plným bolesti a zlých ľudí alebo prechádzka rozkvitnutou lúkou s kvetmi nádherných farieb a vôní.
Lebo nie je pravda, že nie sme veriaci. Všetci veríme. Minimálne tomu, že keď sme narodili, tak raz aj zomrieme. Ale to nestačí na to, aby sme prežili plnohodnotný krásny život. Tým ho robí okrem iného aj správny druh viery. A ktorý je to ten správny? No predsa ten, ktorý nás robí šťastným človekom.