Musela som si v živote toho veľa prežiť, veľa pochopiť. Precítiť, preplakať, presmiať sa… kým som prišla až sem. Kým som prišla na to, kto som a čím som.
SOM LÁSKA…Bože…aký to nádherný pocit.
Keď som na to jedného krásneho dňa konečne prišla, bolo to ako blesk z jasného neba. Zrazu všetko, čo sa mi do tejto chvíle zdalo ako nemožné, bolo možné. Všetko, čo bolelo, bolieť prestalo. Všetko, čo ma robilo smutnou a nešťastnou sa vyparilo. Rozpustilo…Dovtedy som netušila, čo všetko láska vo mne môže spôsobiť. Čo môže spôsobiť uvedomenie si vlastnej podstaty. Priznať si, že naozaj môžem byť tým, čo hýbe vesmírom. Že môžem byť hocičím a hocikým…
A od toho dňa sa cítim voľná ako vták. Narástli mi krídla a v očiach je stále svetlo. Je tam. To láska svieti. Svieti cez moje oči a pohládza všetko okolo. Všetko na čo sa pozriem sa obaľuje láskou, zjemnieva, krásnie…
Vo všetkom nachádzam lásku. Táto energia je všade, aj keď sa niekedy zdá byť veľmi, veľmi skrytá. Veľakrát akoby ani nebola. A predsa ju vidím stále viac a viac. Aj tam, kde ju iní nevidia alebo nechcú vidieť. Aj tam, kde sa ego rozpína ako oplodnená ľudská bunka. Aj tam, kde rozum akoby zastrel tlkot srdca… Je tam. Aj keď ju necítiš. Aj keď ju nevidíš. Aj keď sa veľa ľudí snaží poprieť jej existenciu. A pritom zabudli, že to iba vďaka nej sa mohli narodiť a žiť. A pre ňu aj zomierajú. Lebo bez nej nie je život. Lebo bez nej je tma.
Aj Boh jedného dňa povedal: „A buď svetlo!“ Tým svetlom je LÁSKA.
Je v každej ľudskej bytosti. Niekedy sa ukáže, niekedy je ukrytá hlboko pod nánosom bolesti a zranení. Ale je tam. Nikam neodišla.
Iba sa stiahla do najhlbších hlbín duše a čaká, kým ju objavíme. Kým ju prejavíme. Kým sa konečne prestaneme báť…a vylezieme von z ulity.