Všetci po niečom túžime. Všetci ale najviac zo všetkého túžime po láske. Túžime otvárať sa láske. Každé srdce, každá bytosť nechce nič iné, iba sa ponoriť do lásky. No väčšina z nás nechápe ako to urobiť. Nechápe, že túžba je to, čo nás ženie vpred. Že je motorom, ktorý nás každé ráno dvíha z postelí v ústrety láske.
Pretože ak prestaneme túžiť, sme mŕtvi. Mŕtvi, aj keby sa nám zdalo, že ešte stále žijeme, keďže telo funguje ďalej. Telo si totiž ani nevšimne, keď nás túžba opustí, keď sa jej vzdáme. Len bunky akosi zrazu strácajú energiu, strácajú svoje svetlo. Pretože len túžbou sme živí. Túžba nás otvára. Otvára láske, tvorivosti, životu. Čím viac túžime, tým sa nám žiada viac žiť.
A tak, ak chceme, aby náš život nebol len prežívaním, ale ozajstným životom, pestrým, farebným, lákavým, vzrušujúcim…nikdy neopúšťajme svoje túžby. Nevzdávajme sa ich. Nevzdávajme sa sladkých predstáv, ružových snov, lebo len to, čo je vnútri v nás sa jedného dňa môže prejaviť aj navonok ako skutočnosť, ako naša realita. Iba túžba, ktorú nosíme v najtajnejších kútoch svojej duše, môže jedného dňa vyplávať na povrch ako perla v mušli, ako zlatá rybka, čo nám splní naše želania.
Ja túžim tiež. Túžim stále. Túžim celý život. Aj keď sa mi občas zdalo, že moje túžby navždy ostanú iba tým snom. No jedného dňa sa túžba stala skutočnosťou. Jednou, druhou, treťou…Skutočnosťou, ktorá rozsvietila moje oči, moje bunky.Ktorá rozsvietila môj život.
Ak sa vám niekedy zdá, že váš život je príliš šedý, že sa vám rúca, ak sa vám zdá, že nemáte prečo žiť, skúste sa na chvíľku zastaviť a ponoriť do svojho vnútra, do svojho srdca. Ak tam už žiadnu túžbu nenájdete, tak pochopíte, že už vlastne nežijete. Že ste sa dobrovoľne vzdali života…vzdali ste sa lásky, ktorá môže rásť, iba keď túžite.