Všetci hľadáme to isté. Ak si to všetci pripustíme a nechceme byť za každú cenu iný. Pretože navonok žijeme každý vo svojom vlastnom svete, ktorý sme si vytvorili. No vo vnútri sme všetci jedno. Sme láska. Sme Boh. Iba sme na to dávno zabudli. Padli sme do duality a začali boj. Boj dobra proti zlu. Boj za svoju pravdu. Boj za svoje práva. Boj za mier. Boj za čistý vzduch… Vždy je to len boj.
A láska v nás sa iba ticho díva. Nepozná boj. Nikdy nebojuje. Chce iba dávať. Chce iba rozvíjať krásu v nás. Chce, aby sme žiarili ako jasné hviezdy za mesačnej noci. Chce, aby sme za pomoci jej svetla, objavili to božské semienko v nás a pochopili, že sme všemocní a nesmrteľní. Že všetko je len na nás. Že nie sme bábkami v rukách tých zlých. Že všetko zlo na Zemi, žije vďaka nám. Vďaka našim myšlienkam a strachu. Strachu z lásky. Strachu z odhalenia našej podstaty. Ľudské mláďa je čisté ako kryštáľ, iba my sami vryjeme doň programy, podľa ktorých reaguje na okolitý svet. Podľa ktorých sa začne odvíjať jeho život a to, čo nazývame osudom. Neexistuje osud, sú len programy, ktoré je možné zmeniť. A tým aj cestu, ktorou kráčame. Tým aj život, ktorý žijeme.
Každé oči, ktoré sa na nás dívajú, každá náruč, ktorá sa nám otvára, sú výzvou. Výzvou k odkrytiu zázraku, čo sa v nás skrýva. K odhaleniu anjelov v nás.
Niekto raz povedal: Ľudia sú anjeli s jedným krídlom. Aby mohli vzlietnuť, musia sa s niekym objať.
PS.: Tak prestaňte na chvíľu rozmýšľať. Vstaňte a urobte to! Uvidíte, že budete mať aspoň na okamih pocit, že vám narástli krídla…a ten pocit vám už nikdy nikto nevezme…