Príbeh vzniku tejto básne je tak trochu tajomný a pritom tak prosto jednoduchý.(Tí, čo vidia za oponu hmotného sveta, možno môžu preskočiť úvod.) Keď som ju písala, netušila som, o čom to vlastne bude, ruka si šla svojou cestou za myšlienkami v hlave. Keď som dopísala a prečítala, vedela som len jedno. Že je pravdivá a že toto jedného dňa, uvidíme všetci. Aj tí, čo sa teraz možno smejú a ťukajú si prstom po čele…
O 2-3 hodiny na to, som mala nutkanie poslať ju jednej priateľke, o ktorej som vedela, že by sa jej mohla páčiť. No keď prišla odpoveď, zamrazilo ma. Vraj kedy (hodina a deň) som túto báseň napísala. Nakoniec vysvitlo, že v tej chvíli práve ležala v meditácii a videla presne tento obraz:
Vlny lásky sa zdvíhajú
silnie tichá neha…
Vo vnútri tela sa niekto smeje
niekto si tam veselo behá
Tlačí sa hore
do krku
chce vyskočiť von
Melódia sa vznáša vzduchom
hlas zrazu znie jak zvon
Spievame, že je nám krásne
A z Dutej Zeme vychádzajú
dúhové kvety
víly ako v sne
Škriatkovia s lampášmi svetla
Telá sú stále viac priesvitné
všade vlny lásky a tepla
To Nový svet sa vynoril
z hlbín matky Zeme
Tak tešme sa a radujme
že znovu smiať sa vieme…
Tak som si zase potvrdila to, čo už dávno viem. Že nielen všetko so všetkým, ale aj každý s každým súvisí. Že sme navzájom prepojení ako jeden veľký organizmus. Sme jedno. A nikto tu nikdy nie je sám…