Vraj prečo už nenosím na perách rúž?
Srdí sa na mňa môj večne zdutý muž
Že hlavu mám jak prezretá šiška
Že v ruke mi vždy trčí knižka
Že večera zas nie je v trúbe
No a čo? Veď raz bude!
Telefón už zase zvoní
a svokra v ňom slzy roní
Že hladná je, len svoje kričí
môj život nenápadne ničí
Vraj prečo nebežíme všetci k nej?
Že nemá zase prúd
Tak túžim zrevať:
Ticho buď!
A muž len ako nemé teľa
očami gáni na môj ksicht
akoby mu práve včela uletela
Vraj prečo v ruke zvieram nôž?
Že mäso zmrznuté je ešte
Už neserte ma všetci
a spod ruky mi bežte!